streda 31. marca 2010

Víkend v Istanbule s dadou/El fin de semana en Estanbul con Dada


12-14 Marca 2010

Čas strašne rýchlo uteká, ešte nedávno som si na fb prečítala komentár Dady, že 12 marca prilieta do Istanbulu. A už je aj po tom... Keďže mám takú zlatu šéfku, tak mi dala pol dňa volna aby som mohla ísť s Charliem čakať Dadu na letisko. Dohodli sme sa, že sa stretneme na Haydarpasa stanici, že ma tam bude Charlie čakať. No bol to dobrý dôvod na to, aby som sa konečne stretla aj s Charliem po 4 mesiacoch, čo sme na to nejak nemali čas. Cestovať v piatok vlakom... tak to človek musí mať fakt šťastie aby si sadol ak nemá miestenku, čo ja som očividne nemala a tak pekne na tvrdo dve hodky vlakom som si postala. Charlie býva v ázijskej časti práve blízko st
anice, kde som vystupovala. Po tom ako som si bola hodiť moje veci k nemu do bytu sme išli na letisko Ataturk. Dada mala prísť pôvodne o 8-9 pm ale jej ako aj iné lety tej noci mali meškanie a tak sme čakali na letisku asi 2 hodky aj niečo. Letisko Ataturk sa nachádza v európskej časti Istanbulu a je to pekne ďaleko....takže kým sme sa dostali späť k Charliemu na byt tak bola takmer 1-2 ráno.

Sobota 13. Marca


Po dobrých neskorých raňajkách sme sa vybrali do centra, čiže do europskej časti Istanbulu. Joj milujem keď sa ide loďou z ázijskej časti do europskej Istanbulu a hlavne keď je krásne počasie je to nádhera a fakt sa oplatí byť vonku na palube a cestu vám spríjemňujú čajky no proste krása prajem vam to niekedy zažiť. Najskôr sme si to zamierili do GRAND BAZAAR (známy trh v Istanbule), ktorý tu už funguje od roku 1461. Nájdete tam veľa zaujímavých vecí od výmyslu sveta:
ako napr. koberce, lampy... ovocia sladkostí a iné. Tiež sme chceli ísť na trh rôznych korenín...ktorý je tiež obľubeným miestom turistov. Bolo veľmi milé mať sprievodcu Charlieho aj keď on tiež v podstate veľmi nechodí po pamiatkách... Potom sme si to zamierili k HAGIA SOFIA.... ale ako na posledy aj teraz sme prišli neskoro, zatvarajú ju o 5 pm. A tak sme sli na obed teda už skoro večeru do jednej reštiky, ktorá je známa hlavne jedným jedlom a to „Mäsovými guľkami“už od roku 1920, restika sa volala „Tarihi Sultanahmet Kőfteçi“ ľudia tam čakali až vonku na to, aby sa tam mohli ísť najesť. Charlie a Dada potom išli na poobedňajšiu siestu a ja som sa stretla s Karishmou a Nacibom a išli sme do Taximu, kde som sa mala stretnúť neskôr aj s nimi dvoma, keďže sme sa rozhodli ísť tam pešo tak sme tak trošku zablúdili, noo ako vždy keď sme v Istanbule, normálne by mi to až chýbalo ha,ha,ha. V taxime sme išli opäť do našeho obľubeného baru a ešte sme sa stretli aj s Aykutom (nacibov kamarát). Oni potom okolo 9pm išli späť do Gebze, a ja som ostala v Istanbule bolo to po prvýkrát čo som nešla domov na noc bol to zvláštny pocit, ale zároveň aj príjemný. Keď prišli Charlie a Dada išli sme na pivko do baru, kde hral jeden chalan na živo na gitare a spieval, tam sme sa zoznámili s ďalšími cudzincami, teda učiteľmi angličtiny v Istanbule, strašne zlatí ľudia... Joj bola to super noc Istanbul v noci je úžastný.

Nedeľa 14.Marca

Po raňajkách, ktoré nám pripravil Charlie sme išli na vlakovú stanicu aby som si kúpila lístok na vlak do Izmitu... no ako vždy už nemali lístky. Odtiaľ sme išli do HAGIA SOFIA konečne, vstupné je 20 tl... noo je to krása a oplatí sa to vidieť... a my s Dadkou sme mali šťastie, že sme mali sprievodcu zadarmo, Charlie keďže je profesor histórie nám toho veľa povedal čo som si mohla viac priať, oplatilo sa čakať. HAGIA SOFIA... - bola postavená za 6 rokov... a sú tam strety dvoch kultúr... kresťanskej a moslimskej... aj keď moslimovia, kopec obrazov pozkrývali... a ešte len teraz sa stále na tom pracuje, aby sa tieto maľby poodkrývali, pretože kedysi to
bola normálna mešita.... - a v roku 1934 vláda Mustafu Kemala Ataturka podpísala dekrét a od 1. Februára 1935 sa HAGIA SOFIA... najnavštevovanejším múzeom v Turecku a tiež zdrojom pre vedecké výskumy.

EMINOMU – je známe tým, že sa tam nachádza kopec reštaurácii..kde môžete vyskúšať ryby od výmyslu sveta. A práve tam sme sa vybrali na obedo – večeru. Mňáaaam ešte teraz sa mi slinky zbiehajú keď si na to spomeniem. Mali sme rôzne malé tapas a potom rybu... Po obede sa moje dobrodrúžstvo končilo, lebo sa musela vrátiť do späť do Izmitu. To Dadkine ešte pokračovalo celý týždeň.


12 - 14 de marzo de 2010

El tiempo está corriendo, hace poco que leí en fb el comentario de Dada, que el 12 de marzo viene a Estambul. Y ya se todo terminó...Como mi jefa es tan maja, me dió medio día libre para que podía ir con Charlie a esperar a Dada al aeropuerto. Quedamos con Charlie que nos encontramos en la estación de trenes de Haydarpasa. Por tuvimos un motivo, para que nos viéramos después de cuatro meses, porque no tuvimos tiempo. Viajar el viernes en el tren...uno tiene que tener mucha suerte por sentarse si no tiene el asiento comprado... lo que yo no tuve así que estuve dos horas de pie. Charlie vive en la parte asiática de Estambul cerca de Haydarpasa. Después que dejé mis cosas en su casa fuimos al aeropuerto Ataturk. Dada tendría que llegar sobre las 8-9pm pero como casi todos los vuelos esa noche llegaron con retraso pasamos dos horas y pico en el aeropuerto. El aeropuerto Ataturk se encuentra en la parte europea de Estambul y está bastante lejos... así cuando llegamos a la casa de Charlie eran como 1-2 de la madrugada.

Sábado 13 de marzo

Después del desayuno fuimos al centro – a la parte europea de Estambul. Ay como me encanta viajar con el barco de la parte aziatica a la europea... sobre todo si hace buen tiempo... es super bonito estar afuera en el barco y os acompanan las gaviotas...ay espero que tb lo probaráis un día. Primero fuimos al GRAND BAZAAR (un mercado conocido en Estambul)... el que se data desde e lano 1461. Uno puede encontrar muchas cosas: como ej. alfombras, lamparas...frutas, chucherías u otros. Tb queríamos ir al mercado de los especies... cual es tb un lugar favorito de los turistas.Charlie era nuestro guía aunque el tampoco hace mucho turismo....Luego fuimos a HAGIA SOFIA...pero igual que la ultima vez llegamos tarde, porque cieran a las 5 pm. Fuimos a comer...a un restaurante, el cual es conocido por su comida „albondigas“ desde el ano 1920, el restaurante se llamaba „Tarihi Sultanahmet Kőfteçi“la gente esperaba fuera para poder comer allí. Charlie y Dada se fueron a la casa para echarse la siesta y me encontré con Karishma y Nacib y fuimos al Taxim, donde luego tb me tendría que encontrar con Ch y D, nos decidimos ir allí a pie y no me extrana que nos perdimos, igual que siempre en Estambul ha, ha, ha ya lo extranaba. En Taxim fuimos a nuestro bar favorito de rock y allí nos encontramos tb con Aykut (el amigo de Nacib). Ellos sobre las 9 se fueron a Gebze y yo me quedé en Estambul, era por primera vez que no me iba a la casa era un sentimiento raro pero al mismo tiempo super bueno. Cuando llegaron CH y D fuimos a un bar para tomar la cerveza, allí tocaba la guitarra un chico, allí conocimos otros extranjeros, los profesores de inglés en Estambul..unas personas super majas..Ay que noche tan maravillosa..Estambul por la noche es estupendo.

Domingo 14 de marzo


Después del desayuno que nos preparó Charlie fuimos a la estación de tren para comprarme el billete a Izmit... pero ya no los tenían. De allí fuimos a HAGIA SOFIA por fin... la entrada cuesta 20 liras turcas .... ay es super bonita merece la pena verla ...y nosotras tuvimos suerte porque tuvimos guía... porque Charlie es el profesor de historia así que más me podía pedir...mereció la pena esperar.
HAGIA SOFIA... - fue construida en 6 anos ...y allí se cruzan dos culturas... la cristiana y la musulmana...aunque los musulmanes ocultaron muchos cuadros ... y ahora aun se sigue trabajando en quitar esa pintura...porque antes HS era una mezquita normal. - En en el ano 1934 el gobierno de Mustafa Kemal Ataturk firmo un decreto y el primero de febrero de 1935 se HAGIA SOFIA convertió en un museo mas visitado en toda la Turquía y tb el fuente para las investigaciones científicas.
EMINOMU – es conocido por muchos restaurantes que se allí encuentran ...donde uno puede probar los pezcados variados. Era allí donde fuimos a comer. Yamií hasta ahora sem e hace la boca agua cuando lo pienso. Comimos tapas y después pezcado... Para mi la aventura terminó después de la comida, porque tuve que regresar a Izmit La aventura para Dadka continuó toda la semana.

sobota 6. marca 2010

Eskisehir a mestečko Midas eshri / Eskisehir y la ciudad Midas eshri



27-28. februára 2010


Po dlhých neistotách, či sa pôjde alebo nepojde sa sme sa stretávali o 7.50 na vlakovej stanici v Izmite a naša destinácia bola Eskisehir.

- Ja som prišla na stanicu uz o 7.40, pre istotu aby som ho nezmeškala. Noc predtým sme sa rozprávali s Pavitom a mi povedal, „buď na čas presne o 7.50“.

- No oni došli o 8.10 uz som si myslela, že si to rozmysleli – vlak odchádzal o 8.21 –naše dobrodrúžstvo mohlo začať.

Eskisehir – znamená „Staré mesto“ a je to to univerzitné mesto. Známe je svojím MED HELVASI - je to sladké, ktoré sa vyrába práve v tomto mestečku. Mestečko v Anatolskom -regióne asi 3-4 hodiny od Izmitu.

- cesta nám trvala asi 3 hodiny – zatiaľ sme sa rozprávali o tom, čo je možné vidieť v Eskisehir a jeho okolí.

- dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme do MIDAS ESRI - v mestečku YAZILIKAYA – čo je približne 100 km od Eskisehiru. Keď sme už konečne dorazili, chceli sme si kúpiť spiatočný lístok do Izmitu na 19.40, na druhý deň, ale nám povedali na informáciach, že je možné si ich kúpiť až na druhý deň o 19.00 – zdalo sa nám to divné, ale čo sme mohli robiť.

- potom sme sa museli dostať na autobusovú stanicu, lebo odtiaľ išli busy do SEYITGAZI

- čo bolo asi hodku od Eskisehiru.

- ani sme nemuseli dlho čakať a hneď sme išli.

- V autobusoch v Turecku sú vždy dvaja šoféri – čo ma prekvapilo, že v cene je zahrnutá strava, dostali sme čaj a dobošku. Jeden je šofér a jeden je steward – bol zlatý chalan, chcel sa s nami strašne rozprávať ale nejak mu to nešlo. Strašne sa čudoval, kde sme sa tam zobrali traja cudzinci – z 3 rôznych krajín a kontinentov.

- Keď som povedala Slovensko – tak všetci hovorili o našom hráčovi, ktorý hrá za BESIKTAS – futbalový klub v Istanbule. Volá sa Ivan Ološko.

- Kolombia – najväčší drogový kráľ v ich histórii.....!

- V S.... sme zistili, že Midas Esri sa nachádza ešte ďalších 40 km, a čo teraz pomysleli sme si – autobusy tam chodia raz za uhorský rok a ísť taxíkom to sme si nemohli dovoliť a tak sme sa rozhodli stopovať. V tomto prípade mi poslúžila moja oranžová hlava a moje modré oči ha, ha, ha.

- Zastavili nám dvaja starší páni, ktorí nás zobrali na pol cesty a jeden z nich rozprával nemecky – je veľmi zvlástne, že človek sa lepšie dohovorí v Turecku nemecky ako anglicky. Zobrali nás do najbližšieho mestečka a odtial sme sa s jednym ujom dohodli, že nás zoberie až ku Midas za rozumnú cenu. No ale to ste mali vidieť ten náš „taxi“ - u nás na Slovensko by to auto neprešlo ŠTK.

- Ujo čo nás zobral na tej svojej herke - bol riadny šofér F1 išiel asi 120 km/h a my sme sa modlili, aby stálo zato vidieť, hlavne takú diaľku cestovať na miesto, kde kedysi dávno žila veľká kultura a dne sú to len zabudnuté ruiny, kde semo tamo zavíta návštevnik - teda ak človek nemá auto – tak je to takmer nemožné sa tam dostať. Už z dialky sme videli, že to stojí zato. Dokonca sme mali aj sprievodcu zdarma - ujo ktorý to tam spravuje – porozprával nám veci a tiež ukázal, čo by laik nevidel.

- Ujo šofér nás potom zobral na jedno miesto a keď sme sa vrátili nás pozval na čaj a v tom chladnom upršanom počasí to bolo veľmi milé gesto.

- Autobus z toho mestečka išiel až o takmer 1,5 -2 hodiny a tak sme sa vybralil, že si opäť niečo stopneme a išli sme pešo, naraz pri nás zastavil autobus a z neho vystupil náš známy šofér takže sme boli radi a dokonca sme ešte aj zľavu dostali.

- ešte predtým ako sme išli na autobus do Eskisehiru sme si išli pozrieť mešitu – ale nikto tam nebol a bolo to uzavreté a dokonca to vyzeralo dosť hrozivo, no aspoň sme sa odfotili.

- V Eskisehire sme sa mali stretnúť s aiesecarom, u ktorého sme išli tráviť noc volal sa Ömer. Zobral nás tak trošku na večernú prechádzku a tiež sme sa stretli s ďalšími aiesecarmi a išli sme na večeru a potom k nemu na byt. Tam sme sa zoznámili s ďalším stážistom,(rozvojová stáž MMF – meet my friends projekt), bol z Mongolie a hovoril po turecky.

28 februára 2010

Po raňajkách sme išli na prehliadku mesta Eskisehir. Trvalo nám to asi pol dňa. Eskisehir je pekné mesto, lepšie než Izmit, ale nemajú tam až toľko turistických atrakcii. Je to mesto plné sôch a fontán, akurát keď sme tam boli my ešte nefungovali, lebo nebola sezóna.

- boli sme sa pozrieť na novú časť mesta, ktorá bola prestavena v roku 2007 a nachádza sa tam veľa farebných domov.

- tiež Muzeum.

- Vonku bolo divné počasie, najskôr svietilo slnko a potom strašne fúkalo a keď sme odchádzali dokonca pršalo.

- veľmi ma prekvapilo, že v celom meste sme nenašli obchod, kde by sa dali kúpiť pohľadnice. Pozerali na mňa čudne, keď som sa opýtala „KARTA POSTAL VARMA?, Máte pohľadnice?“

- Po sobote som bola dosť unavená, lebo v sobotu sme veľa peškovali, ale vedela som, že sa tam už nikdy nevrátim.

- Po obede sme náhodou objavili bar/kaviareň „CAFÉ DEL MUNDO – SVETOVÁ KAVIAREŇ“na môj vkus tak trošku drahá a tak sme si aspoň spravili fotky a neskôr sme išli na čaj do inej kaviarne vedľa vlakovej stanice. Pavit a Anita išli zatiaľ kúpiť lístky na vlak, ale keď sa vrátili – so správou lístky su už vypredané na najbližšie dva vlaky.

- Ta koza, čo tam bola deň predtým tam našťastie nebola – asi by som ju nakopala do zadku. Najbližší vlak do Izmitu bol až o 1. 30 ráno.

- Dali nám adresu na autobus, ktorý ešte mal mať voľné miesta a tak sme tam išli. Ako všade ani tam nevedeli po anglicky - ešte to boli blbé prefarbené blondíny.... jooj ako ma vytočili no našťastie ešte mali lístky, aj keď kým nás pochopili tak im to riadne trvalo. Cesta busom nás stala 25 tl, čiže dvakrát toľko ako vlak.

27 y 28 de febrero de 2010


Después de mucho tiempo de no saber si vamos o no, nos encontramos a la 7.50 am en estación de Izmit – nuestra destinación era Eskisehir.

- Llegué a la estación ya a las 7.40, por si acaso por estar segura de no perder el tren. Por la noche hablé con Pavit y me dijo que no ibamos a encontrar a las 7.50 am. Pero ellos llegaron a las 8.10 creía que cambiaron de opinion.

- Eskisehir – significa LA CIUDAD VIEJA – es una ciudad universitaria conocida por su MED HELVASI – unos dulces que se hace solo en esa ciudad. La ciudad se encuentra en la región de Anatolia a 3-4 horas de Izmit.

- El viaje duró 3 horas – mientras hablamos lo que vamos a ver en Eskisehir y su alrededor.

- Llegamos a acuerdo que visitamos a MIDAS ESRI – como primero en la ciudad YAZILIKAYA – que es como a 100 km de Eskisehir.

- Por fin llegamos y queríamos comprarnos el billete de vuelta a Izmit para 7.40pm en domingo – pero la senora en las informaciones nos dijo que los billetes podemos comprar manana a las 7pm – me pareció super raro pero no podíamos hacer nada.

- Teníamos que ir a la estación de autobuses, porque de allí salían autobus para SEYITGAZI que era un pueblo a una hora de Eskisehir.

- No tuvimos que esperar mucho y ya nos fuimos.

- En los autobus en Turque siempre hay dos conductores – lo que me sorprendio mucho, era que en el precio inclueyen tb el snack, nos dieron el te con galletas. Un hombre es conductor y el otro es hace de hombre azafata – era super el chico, queria hablar con nosotros pero no podía. Se sorprendio mucho al oir que de donde salimos tres extranjeros - de tres diferentes países y continentes.

- Cuando dije que soy de Eslovaquia – todo el mundo hablaba sobre nuestro jugador que juega en el equipo BESIKTAS – el club de futbol en Estanbul. Se llama Ivan Olosko.

- Colombia – el mayor traficante de drogas en historia.....

- En SEYITGAZI averiguamos que Midas Esri esta a otros 40 km de allí – que vamos hacer pensamos porque los autobuses salen de vez en cuando y tomar el taxi no nos podiamos permitir así que decidimos a hacer el autostop. En este caso me sirvieron mis ojos azules y mi cabeza naranja haha,

- Nos pararon unos senores mayores – los que nos llevaron la mitad del viaje y uno de ellos habló alemán – lo que me sorprendió mucho que en Turquía la gente habla mas alemán que inglés. Nos llevaron a la ciudad cercana y de allí nos llevo un senor a las Midas al precio razonable. Pero teniaís que ver este „taxi“ – en Eslovaquia no pasaría el control de vehículo.

- El senor se iba en el coche como en - F1 condució como a 120 km por hora y nosotros rezamos para que ese sitio merece la pena ver – viajar tantos kmtros al sitio donde hace muchos anos vivió una cultura grande pero hoy en dia son solo unas ruinas, donde de vez en cuando vienen algunos turistas – porque si uno no tiene coche es super dificil llegar allí. Tb tuvimos un guía sin pagar – el senor que se ocupa de eso – nos dijo y mostró muchas cosas interesantes.

- El conductor nos llevó a un sitio y después en la ciudad nos invitó al te que era un gesto super amable en ese tiempo de horrible.

- El autobus salía en una hora media- dos así que decidimos hacer el autostop otra vez de repente en nuestro lado paró el autobus y en la puerta vimos el conductor conocido y tb nos dió el descuento.

- Antes de tomar el autobus a Eskisehir fuimos a ver la mezquita – pero nadie estaba allí y estaba cerrada y tb daba miedo, así que solo nos tomamos fotos.

- En Eskisehir nos encontramos con el chico de aiesec Omer – porque ibamos a dormir en su casa. Nos enseno un poco la ciudad de noche y después nos encontramos con otros aiesecers y fuimos al su piso. Allí conocimos a otro chico del intercambio (el DT que vino para el proyekto meet my friends), y era de Mongolia – hablaba turco.

28 de febrero de 2010

Después del desayuno fuimos a hacer el turismo en la ciudad. Tardamos como medio día en hacerlo. Eskisehir es una ciudad bonita, mejor que Izmit pero no hay muchas cosas para los turistas. La ciudad esta llena de las estatuas y las fuentes – aunque aun no funcionaban, como no era la temporada.

- Fuimos ver la nueva parte de la ciudad, la que fue reconstruida en e lano 2007 y allí se pueden ver muchas casas de diferentes colores.

- Tb el museo

- El tiempo era super raro, primero hacía sol, después hacía mucho viento y al final cuando nos ibamos estaba lloviendo.

- Lo que me sorprendio mucho era que en toda la ciudad no encontramos la tienda donde se podian comprar las postales. La gente me miraba de una menera rara, cuando preguntaba „KARTA POSTAL VARMA?, teneis postales.

- Después del sabado estaba cansada, porque en sabado andamos muchísimo pero me esforze porque sabia que no voy a volver nunca alli.

- Después de comer encontramos por casualidad un cafeteria que se llamaba „CAFÉ DEL MUNDO“ un poco cara para nosotros pero por lo menos nos tomamos las fotos y después fuimos a tomar el te al otro café al lado de la estacion de trenes. Anita y Pavit mientras fueron a comprar los billetes pero llegaron con una noticia – que ya no tienen billetes para proximos dos trenes.

- Esa cabrona la que estaba allí el sabado por mala suerte no estaba allí. El proximo tren para Izmit era a la 1.30 de la madrugada.

- Nos dieron la direcion donde podiamos comprar los billetes para el bus – así que fuimos allí. Como en todos los sitios allí no hablaban inglés – encima estaban allí una rubias falsas – ay... pero tuvimos suerte y aun tuvieron billetes aunque tardaron mucho tiempo en entenderlo. El viaje en el autobus nos costo 25 liras turcas así que el doble de precio de tren.

piatok 5. marca 2010

Typický turecký večer / La noche típica turca

23. februára 2010

Najlepšie akcie sú tie, ktoré sa neplanujú a objavia sa znenazdajky
-Bola som unavená z práce a absolútne som nemala chuť isť nikde, ale už som to sľúbila Canan, že s ňou pôjdem.
-okolo 7.20 pm prišlo po mňa taxi, ktoré nás odviezlo do Izmit Village -čo je asi 15 taxíkom od Izmitu.
- akurát som vedela, že to má byť typický turecký večer s jedlom a hudbou. Reštaurácia sa volala "MAVI GOŠ"
-Už nás čakali pripravené 12 miestne stoly s predjedlom, na začiatku som sa cítila zvláštne ako všade, kde idem s Canan som jediný cudzinec a nebudem nikomu rozumieť. Ku stolu, kde sme si sadli už sedeli nejaký ľudia.
- Neznášam slovo cudzinec po turecky (YABANCI) číta sa JABANDŽI.
- Zišlo sa nás tam akolo 50-60 ľudí. Zoznámili sme sa pri stole a čo má prekvapili, že pri našom stole dosť ľudí hovorilo anglicky a takže to nebolo až také zle a tým sa uvoľnila moja počiatočná nervozita.
- Po predjedle začali hrať typickú tureckú hudbu, prišla skupina SANLIURFA ATESI zo východného anatolského regiónu.
- sa mi to páčilo a najviac bola sranda, že jeden spolusediaci mi hovorí " Gabi ty máš štastie, lebo ja mám 33 rokov a počujem ich po prvýkrát naživo"
-Potom si všetci zobrali do ruky papierové servítky a začali tancovať, pripadalo mi to ako ruský servitkový tanec, najskôr začali tancovať iba chlapi sa chytili okolo pliec a tancovali. Ja som si myslela, že je iba mužský tanec, ale Canan mi povedala, že je to typický turecký tanec.
-Potom sme sa pridali aj my, bola to fakt zábava a aby som nezabudla pili sme RAKI -typický turecký nápoj, chutí to ako pelendrek zmiešaný z alkoholom a je to super silné - mieša sa to s vodou.
-okrem predjedla sme ešte mali : - mäsové krokety so šalátom,
- mäso ryžu, zemiaky a šalát
- CIGKOFTECI, ktoré pripravil jeden člen z kapely, bolo niečo zvlástne ako to všetko zmiešaval... a veľmi dobre tento druh je bez mäsa. http://en.wikipedia.org/wiki/Chee_kufta, je sa to s hlavkovým šalátom a citrónom.
- zvlástny kyslý nápoj z mrkvy
-Bol to fakt príjemný večer veľa sme tancovali... a okolo 11.30 pm sme išli domkov.


23 de febrero de 2010

Las mejores cosas ocurren cuando no se planean, solo vienen por coincidencia.
- Llegué cansada de trabajo, y no tenía ganas de ir a ningún sitio pero prometí a Canan que iba acompañarla a la cena.
-Sobre las 7.20 pm llegó Canan a recogerme en el taxi y nos llevó a Izmit Village - a 15 minutos de Izmit. La única información que tuve era que vamos a tener la noche turca con la cena y música típica.
- El restaurante se llamaba "MAVI GOZ"
-adentro ya nos esperaban mesas preparadas con la entrada.
-en el principio me sentí super raro, igual que siempre porque en todas las partes donde voy con Canan soy la única extranjera - tuve una expresión rara que no iba a entender nada.
- En la mesa donde nos sentamos ya estaban algunas personas.
- Ay como odio la palabra EXTRANJERO en turco YABANCI.
- Al restaurante asistieron como 50-60 personas. Nos presentamos y me sorprendió mucho que en nuestra mesa casi todos hablaban inglés, al final no estaba mal y ya no me sentí tan nerviosa como en el principio.
-Después de comer el primer plato - empezaron a tocar la música típica turca, llegó un grupo de la región de este de Anatolia se llamaba "
SANLIURFA ATESI" -me gustó uno que estaba en nuestra mesa me dijó : "Gabi tu tienes suerte, porque yo tengo 33 anos y los veo a tocar en vivo por primera vez en mi vida".
-las personas cogieron las servilletas y empezaron a bailar, me parecía como el baile ruso con servilletas, los primeros que empezaron a bailar fueron los hombres, se cogieron por los hombros y bailaron, al principio creía que es un baile masculino, pero Canan me dijo que es un baile típico turco y los bailan todos. Después tb nosotros empezamos a bailar - me gustó mucho.
-para que no se me olvida bebimos con la comida RAKI -una bebida típica turca hecha de anís mezclada con alcohol super fuerte - se mezcla con agua.
- aparte de entrada tuvimos - las croquetas de carne con ensalada
- el carne cortado en trozos con arroz, patatas fritas y ensalada
- CIGKOFTECI -
http://en.wikipedia.org/wiki/Chee_kufta, el que preparó un hombre del grupo que vino a tocar - eran unas ingredientes especiales - me gustó porque no llevaba carne.
-se come con ensalada y con limón.
- luego bailamos mucho... y sobre las 11.30 pm fuimos a la casa:)


pondelok 1. marca 2010

Veselý deň....

Piatok 19.2.2010

Po dvoch dňoch do práce bolo to také zvláštne a hlavne ísť do práce v piatok.
- pripadali mi ako večnosť tie dva dni doma bez apetítu a v posteli, takže som bola rada, že mám konečne silu ráno vstať do práce, síce zo zvláštným pocitom, že rutina pokračuje ale aj s nadšením, že konečne nebudem zatvorená doma.
- otvorila som okno...joj aký krásny deň svietila slniečko, až som mala chuť isť do školy pešo, ale už mi prezvonila Melike, čo znamená, že môj bus je tu.
- V autobuse do školy ma privítali usmievavé tváre mojich žiakov (Melisa, Ata Ege a Ayca), ktoré hovorili, kde si bola sme radi, že ťa opäť vidíme. Je to dobrý pocit vidieť na tvárach ľudí, že ťa radi vidia. Dokonca aj ujo šofér na mňa vyceril tie jeho zazltnuté zuby. Hneď je deň veselší a také niečo vám prinesie svetlo do rutinného dňa.
Pri vstupe do školy sa mi dokonca zazdalo, že Sema naša sekretárka sa na mňa usmiala, ale to sa mi asi fakt len zdalo:D
Arzu ma dokonca objala a hovorila mi so svojou slabou angličtinou "vitaj späť, som rada, že ťa opäť vidím". Je zvláštne koľko málo a predsa veľa hovorí táto fráza.
Bolo smiešne, čo dokáže vyvolať slovko "GUNAYDIN- Dobré ráno" v podaní slovenskej učiteľky angličtiny.
V jedálni bolo kopec ľudí a už len fráza "HELLO TEACHER" vyvolávala pocit áno nesníva sa mi to a opäť pracujem. Deti zo zdvihnutými rukami na mňa mávali Hello, Hello sa ozývalo z každej strany.
Dokonca aj profesorky mali úsmevy na tvárach, všetci sa ma pýtali "NASILSINIZ- Ako sa máš?" a ja som mohla s dobrým pocitom povedať "IYIM, TESEKKUR EDERIM -Dobre ďakujem".